Tento proces sa zakladá na dosiahnutých výsledkoch vedy, techniky a praxe a uvažuje sa aj predpokladaný ich ďalší vývoj.

Objektom štandardizačnej činnosti v strojárskej výrobe môžu byť všetky prvky štruktúry objektov strojárskej výroby.

Funkcie a systémy štandardizácie

Prínos štandardizačnej činnosti v strojárskom priemysle vo veľkej miere závisí od princípov, podľa ktorých sú jednotlivé štandardy vytvorené.

Rozvinutie štandardizácie v jednotlivých oblastiach má svoje špecifiká, majú však spoločných 9 princípov:

1. Princíp komplexnosti štandardizácie – vyžaduje detailne a všestranne analyzovať možné väzby vytváraných štandardov alebo metód ich tvorby s poznávaním štandardov existujúcich v iných oblastiach. Druhým aspektom je požiadavka komplexnosti vo vertikálnom smere – v rôznych úrovniach hrierarchie nositeľov štandardizácie. Tretím aspektom je požiadavka komplexnosti štandardizovanosti strojových alebo technologických systémov.
2. Princíp progresívnosti – zvýrazňuje sa tým požiadavka jednosmernosti pôsobenia. Úlohou je stanoviť neprekročiteľnú dolnú hranicu kvalitatívnych parametrov – fyzikálnych, funkčných, ekonomických… a stanoviť návod, ako túto hranicu dosiahnuť. Druhým aspektom je, že za štandard sa prijíma v danej etape vývoja tá z možných metód a spôsobov výroby, ktorá je najprogresívnejšia.
3. Princíp účelovosti – vyžaduje sa úzka väzba medzi tvorbou a inováciou štandardov s procesmi používania štandardov v praxi. (nesmie zabiehať do samoúčelnosti).
4. Princíp maximálnej ekonomizácie zdrojov – ústredný princíp každej štandardizačnej činnosti. Množinu zdrojov tvoria suroviny, polovýrobky, existujúce výrobné i nevýrobné stroje, nástroje, prípravky, pracovné sily, a pod. (nehmotné zdroje – potenciál vety a techniky.
5. Princíp priority bezpečnosti pri práci – bezpečnosť je nadradená otázkam ekonomiky práce.
6. Princíp aktívnych spätných väzieb – zvýrazňuje nevyhnutnosť aktívneho pôsobenia spätných väzieb – vnútorných, vonkajších – spájajúcich štandardizačný systém s okolím – s výrobným procesom.
7. Princíp optimálnej kvality – z teórie riadenia kvality výroby sú známe metódy určenia optimálnej kvality produkcie v závislosti od vývoja trhu.
8. Princíp optimálneho počtu druhov – redukcia počtu tvarových a rozmerových modifikácií výrobku
9. Princíp jednoznačnosti – aby štandardizáciou vznikli jednoznačne interpretovateľné štandardy, ktoré v konkrétnych podmienkach určujú štandardizovaný výrobok.

Štandardizačná činnosť má prínos, najmä:

• Usporiadanie – mení sa stav chaosu
• Zjednotenie – pojmov, názvov…
• Zameniteľnosť- jednej súčiastky druhou,…
• Usmernenie výroby – v smere najprogresívnejších metód,…
• Ekonomizácia výroby – zvyšuje sériovosť, znižuje nároky na strojové vybavenie,…
• Optimálna kvalita a diferenciácia výrobku. – optimum z hľadiska výrobcov aj spotrebiteľov.

Normalizačné činnosti:

1. Simplifikácia – cieľom je vylúčiť všetky rozdielnosti výrobkov, ktoré nie sú nevyhnutné, je to prvá metóda št. a ostatné sa modifikovali z jej základu.
2. Typizácia – redukuje sa počet existujúcich alebo možných variantov druhov, rozmerov a tvarov na optimálny počet.
3. Unifikácia – zlúčením viacerých variantov vzniká jeden ekvivalent.
4. Agregátovanie – metóda stavby a využívania strojov, ktorá sa zakladá na geometrickej a funkčnej zameniteľnosti uzlov.

DVE GENERÁCIE ŠTANDARDIZÁCIE

1. Systém SSS (simplifikácia, štandardizácia, špecializácia) – prvá generácia vývoja štandard. Produktom epochy priemyselnej revolúcie.
2. Systém SSA (štandardizácia, špecializácia, automatizácia) – druhá generácia vývoja štandard. Produktom epochy vedecko-technickej revolúcie.

Štandardizácia vo výrobných procesoch:

Skúma sa najmä:

1. Konečná funkcia súčiastky
2. Funkčné osobitosti súčiastky
3. Konštrukčno-technologické osobitosti súčiastky
4. Osobitosti použitia súčiastky

Základnými spôsobmi štandardizácie súčiastok sú:

• Unifikácia súčiastok
• Normalizácia súčiastok
• Typizácia súčiastok
• Dedičnosť súčiastok